Niekedy musíte odísť poriadne ďaleko, aby si vás tí doma všimli. Jedným z takýchto prípadov je aj nádejný krídelník Pavol Lošonský. Pred troma rokmi opustil Slovensko a ďalšie basketbalové kroky robil v nižšej americkej vysokoškolskej lige – JUCO. Po dvoch vydarených ročníkoch prišla ponuka z vysnenej prvej divízie NCAA. Odchovanec pezinského basketbalu tak zamieril na univerzitu UC Irvine. „Začiatky boli veľmi ťažké. Prišiel som na novú školu, navyše išlo o prvú divíziu. Bola to  celkom odlišná úroveň, než som zažil predtým. Už na tréningoch je veľká konkurencia,“ povedal pre eBasket.sk mladý krídelník.

Uplynulý ročník ťažko hodnotiť ako vydarený. Hoci Lošonský nastúpil na 27 zápasov a z toho desaťkrát v základnej zostave, bilancia 4,2 bodu a 2,5 doskoku na duel nie je to, čo si predstavoval. „Aj po psychickej stránke to bol ťažký rok. Tréner vedel, že je to jeho posledný rok. Preto držal v rotácii najmä svojich hráčov. My, noví chalani, sme mali celkom iné postavenie v tíme,“ povedal dvadsaťdvaročný basketbalista. Lanský ročník ho aj tak posunul do inej dimenzie. „Napriek všetkému to beriem ako ďalší krok vpred. Naučil som sa veľa o sebe a najmä bojovať s frustráciou.“

Hoci Lošonský mal za sebou poriadnu porciu zápasov v JUCO, prestup do „jednotky“ nebol najľahší. Na kvalitu súťaže si zvykal dlhšie a nebola to záležitosť týždňov. „Treba vstrebať rýchlosť a tvrdosť hry. Práve toto sú dva hlavné aspekty, s ktorými majú hráči zvyčajne problém. Mne osobne to trvalo asi tak do polovice sezóny,“ priznal krídelník vysoký 204 cm, ktorý sa v objavil aj v reprezentačnom drese Slovenska v súboji s Gruzínskom. „Až v zámorí som si uvedomil, aká vzácna je reprezentácia Slovenska. Veľmi mi chýbalo, keď pozvánka neprišla. Je cťou reprezentovať a to nie je žiadna fráza. Hrám nielen za seba, ale aj za svoju rodinu a trénerov, ktorí strácali a strácajú so mnou nervy.“

Vďaka patrí Jurajovi Žuffovi

V prvej divízii NCAA sú iba dvaja slovenskí basketbalisti. Spoločne s Lošonským oblieka dres UC Irvine pivot Peter Šimek. „Je mi to trochu ľúto. Viem, koľko talentovaných chalanov je na Slovensku, pričom nedostanú príležitosť ďalej sa rozvíjať. Mne napokon pomohol Juraj Žuffa, ktorému som veľmi vďačný. Dôležití boli aj rodičia, ktorí boli ochotní do mňa investovať,“ spomenul dnes asi najdôležitejšie nosníky kariéry všestranný basketbalista a na záver dodal: „Nie je to ľahké. Treba makať. Všetci chalani, čo si to prežili na vlastnej koži, vedia, o čom hovorím. Od Petrušku, cez bratov Rančíkovcov až po posledného Slováka v USA.“

Diskusia